V poslednom čase nám mediálne správy poskytli pokrytie niektorých významných klubov alebo národných tímov v rôznych tímových športových disciplínach, ktoré sa venujú kondičným programom v nadmorskej výške počas skorej predsezónnej sezóny alebo v rámci prípravy na veľkú súťaž. Napriek evidentnému pozorovaniu, že športovci z rôznych tímových športov a z celého sveta využívajú výškový tréning viac ako kedykoľvek predtým, je úžasné poznamenať, že k dnešnému dňu existujú iba dve štúdie hypoxického tréningu, ktoré boli vykonané s hráčmi tímových športov. „Preto existuje naliehavá potreba mechanistických, ako aj aplikovaných štúdií skúmajúcich zmeny výkonnosti tímového športu po hypoxickom tréningu v populácii špecifickej pre šport predtým, ako budú môcť byť definitívne sformulované spoľahlivé odporúčania založené na dôkazoch.
Paralelne s tým bol v posledných rokoch z niekoľkých dôvodov zaznamenaný zvýšený záujem o praktickú aplikáciu výškového tréningu v kolektívnych športoch – hlavne vo futbale, ale aj v rugby alebo austrálskej futbalovej lige. Po prvé, došlo k sporom o možnosti hrať medzinárodné futbalové zápasy nad 2500 m v horských oblastiach Južnej Ameriky pri zaručení zdravia a bezpečnosti hráčov. Po druhé, Majstrovstvá sveta seniorov FIFA 2010 (Južná Afrika) a 2011 U-20 (Kolumbia), ktoré sa konali v nadmorskej výške, zdôraznili potrebu tímov dosiahnuť optimálnu aklimatizáciu. Po tretie, vývoj nových hypoxických zariadení (napr. mobilné nafukovacie hypoxické markízy) a metód (opakované šprinty pri hypoxii). Tento zvýšený záujem sa pretavil do organizácie medzinárodných sympózií na túto tému zo strany poprednej športovej organizácie; napríklad FIFA, sympózium o hraní futbalu vo výške; Medzinárodný olympijský výbor, vyhlásenie konsenzu o problémoch s termoreguláciou a nadmorskou výškou pre všetkých športovcov na vysokej úrovni.
Vnútorné rozdiely medzi faktormi, ktoré sú základom vytrvalosti (napr. maximálna aeróbna rýchlosť, hospodárnosť) a tímovým športovým výkonom (napr. schopnosť opakovaných šprintov), ako aj obmedzenia v príslušných kalendároch súťaží vysvetľujú, prečo ciele a obsah hypoxických metód a ich periodizácia v ročnom programe sa medzi individuálnymi a kolektívnymi športmi značne líši. Preto sa domnievame, že súčasná nomenklatúra už pravdepodobne nie je vhodná na skúmanie nových hraníc súčasných hypoxických metód ponúkaných športovcom kolektívneho športu. V roku 2010 sme preto navrhli mierne upraviť Wilberovu nomenklatúru zavedením možnosti kombinácie rôznych hypoxických metód. Nové prístupy zahŕňajú „IHE počas intervalového tréningu“ (IHIT=IHT plus IHE) a „žite s vysokými a nízkymi rýchlosťami tréningu“ (LHTLH=LHTL plus IHT). Keďže bolo dostupných viac informácií o zvýšenej glykolýze a pufrovacej kapacite s IHT, diskutovali sme aj o potenciálnych výhodách týchto hypoxických metód pre anaeróbny výkon.
Žiaľ, dodnes neexistuje žiadny odborný konsenzus o tom, ako by sme mali pomenovať rôzne hypoxické metódy. IHT, ktorý by sa mal vzťahovať na intervalový tréning pri hypoxii, sa používa aj pre nepretržitú nízku intenzitu (<70% vo2max)="" long="" duration="" (="">30 min) exercise in hypoxia. Recently, we also proposed a new hypoxic method (RSH, repeated sprint training in hypoxia) presumably based on different mechanisms than IHT. It is beyond the scope of this editorial to review the mechanisms underpinning these three subcategories of LLTH but, in our view, the time has come to update the current nomenclature since each method is likely based predominantly on different mechanisms; for example, increased oxidative capacity (CHT), buffering capacity (IHT) or compensatory fiber-selective vasodilation (RSH). Our suggestion is therefore to divide the LLTH method in four subsets; that is, IHE, CHT (continuous >30-minútový tréning nízkej intenzity pri hypoxii), IHT (intervalový tréning pri hypoxii) a RSH. Ďalším bodom, ktorý si zaslúži pozornosť, je povaha výškového stresu. Ak Wilber vo svojej klasifikácii rozlíšil metódy LHTL „prirodzené/terestriálne“ a „simulované“, takáto diferenciácia pri metódach LLTH chýbala. S pribúdajúcimi dôkazmi naznačujúcimi, že hypobarická hypoxia vyvoláva iné fyziologické adaptácie ako normobarická hypoxia, sa preto domnievame, že je prvoradé systematicky uvádzať metódu znižovania parciálneho tlaku okolitého kyslíka.
V očakávaní potvrdzujúceho výskumu navrhujeme, že nie len jedna, ale kombinácia rôznych metód zameraných na rôzne atribúty tímových športovcov v priebehu ročného plánu by bola prospešnejšia. Dúfame, že možnosť kombinovania rôznych hypoxických tréningových metód – ako je popísané v tomto úvodníku – by otvorila neprebádané cesty výskumu (napr. predaklimatizácia, udržiavanie ziskov po pobyte v nadmorskej výške, urýchlenie návratu do hry pre zranených hráčov a/alebo prevencia detréning počas mimosezónneho obdobia) podpora osvedčených postupov tímových športovcov.